Lucia Mitaľová
šikulka
chvalabohu, že deň má len 24 hodín...
pozorovateľ Zoznam autorových rubrík: Italiano, čo sa mi páči, Niečo vedeckého, Obrázky, Fotky, len tak..., Súkromné, Nezaradené
Nemám rada polievkovú voňavku. Som po nej hladná a keď som hladná, tak som zlá a keď som zlá, tak koniec sveta.
Strašne dlhý dialóg, príbeh je pravdivý, osoby a miesta sú skutočné, až by som povedala že bohužiaľ...
Sú také sny, ako skutočnosť. Sníva sa mi, kreslím, celú noc. Ráno sa zobudím a obrázok nakreslený iba v mojej hlave. Opakovanie deja, ale už naozaj. Výsledok, rybka.
Pred odchodom som si naleskovala pery, na neviditeľnoružovo. A cestou pomedzi krikľavo modré a krikľavo zelené domy so záhradami sa mi na ne nalepili mušky, mala som ich pekne bodkované. Napadlo mi, že si pery olížem, mušky chutili sladko, ako lesk na pery. Cítila som sa previnilo.
Ležíme nahí, vedľa seba... čo najďalej od seba. Je neskutočne dusno, vzduch sa nehýbe. Nechceme sa navzájom dotýkať, sme horúci. Predstavujeme pre seba ohrievače, preto tak ďaleko. Keby sme mohli, tak si vyzlečieme aj kožu, len aby sme sa ochladili. Hm, napadlo mi, bola by sranda, keby sme si tie naše kože nechtiac vymenili...
Deň prvý, istá základná škola: Šlapem pomaly, strašne pomaly po schodoch, funím, na prvom poschodí malá oddychovka maskovaná za sústredené obzeranie nástenky. Oči mierne do kríža čítajú: Neverte zeleným vdovám! He? Neokysličený mozog si to párkrát zopakuje, nastaví sa začudovaný výraz a šlape sa na ďalšie poschodie. Deň druhý, tá istá základná škola: Rýchlo, strašne rýchlo utekám hore schodami, meškám, funím, na prvom poschodí hodím očkom po nástenke. A tam: Neverte neznámym vdovám! No, logickejšie... Deň tretí a zase tá istá základná škola: Pristavím sa k nástenke, bez funenia čítam: Neverte neznámym vodám! Jáj!
Včera pršalo, však všetci viete. Ponáhľala som sa z taliančiny tak po svojom. Predbehla som pomalých, ostával jeden dedo, síce sa šmotlal, ale išlo mu to dosť rýchlo. Po rýchlej analýze, že z ktorejže strany ho vezmem, na mňa nečakane (a poviem to! priam zákerne!) zaútočil. Keď sme boli už skoro-skoro na rovnakej úrovni, dedo sa otočil mojim smerom, ukazovák na jednej nosnej dierke a z druhej silným výdychom katapultoval niečo zelené a naťahovacie... Vďakabohu za rýchly reflex...
Vyšla som von z budovy vodární a do nosa mi udrelo more. A nechcelo mi potom z toho nosa vyskočiť, cítila som ho celú cestu domov, akokeby bolo len hen za rohom. Občas pustilo dnu aj mokrú trávu a agáty... A potom som uvidila v záhradke modré hyacinty...kurnik, ako v Taliansku.
Rada ochutnávam svet nohami. Bosými. Len tak si zobuť topánky a vyhrnúť nohavice... a cítiť sneh, dažďovú mláku, blato, hlinu, nechať sa pichať kameňmi a štekliť trávou. Nepotrebujem zrak, sluch, chuť... všetky zmyslové bunky mám v bosých nohách... Načo sú nám topánky?
Na Veľký Piatok som cestovala domov. Nasadala som do auta okolo obeda, predtým som všetko narýchlo podrobila bežnej kontrole, nič sa nevymykalo normálu: stromy stále nahé, sem tam sa niečo na nich zelenalo, čerešne iba s malými púčikmi, zlatý dážď žltý, ale nie tak ozajstne. Bola som preč do pondelka, keď som vystúpila večer z auta, bola som dosť unavená na kontrolu. Tak som kontrolovala dnes ráno. Stromy sú zelenkavé, gaštany vypúšťajú listy, zlatý dážď žiari, čerešne a aj slivky voňajú, breza pod mojim oknom už dokonale tieni... Iný svet...
Ocitla v nepoznanom svete. Rána sú v ňom zvláštne, také studené. Neprebudení ľudia a ja viac ako neprebudená, sa tlačíme v studených autobusoch, šliapeme si na nohy a nikto sa nikomu neospravedlňuje.
Môj Bobinko nečakane prešiel zo stavu Psa Neštudovaného do stavu Psa Študovaného. Titul PŠ mu slávnostne udelil môj dedko. Zásluhy sú dosiaľ neznáme...
Súčasť spacieho rituálu (kedysi... keď som spávala doma, vo svojej sladkoružovej...ble...izbe). V pyžame sa usadiť na parapetnú dosku, bosé nohy vyložiť na radiátor a len tak sa pozerať na moje Slanské vrchy.
Čakám na autobus s troma plnými taškami. Z jednej mi trčí pór, v ďalšej mám banány, tie sú zadarmo. Keď chlapík pri pokladni zistil, že som si ich zabudla odvážiť, tak mi ich s takým milým úškrnom posunul, že vraj nabudúce. Milé.
Cesta domov. Presne ako z hry zima-teplo-teplejšie-horúco, čím bližšie k cieľu, tým teplejšie.