Lucia Mitaľová
Lokalizácia
Opravte si vašu adresu!
pozorovateľ Zoznam autorových rubrík: Italiano, čo sa mi páči, Niečo vedeckého, Obrázky, Fotky, len tak..., Súkromné, Nezaradené
Štvorka je moje polovične obľúbené číslo. Ja fičím na osmičke, ani neviem prečo. Ale keď štyri tak štyri. Nadpis... špeciálny pozdrav s Cícerom, vtedy bol síce iba Stano, alebo už bol Jajo? Neviem... Namočila ma do toho Anka:))
Je mi zima. Šteklia ma krížiky a tečie mi z nosa. Nemôžem sa sústrediť, vnímam len zimu a šteklenie. A chce sa mi aj spať. Tento deň tak ako včera a ako bude určite aj zajtra. To sú tie studeno-zamračeno-sivé dni.
Posledný utorok... predvčerom bola ešte predposledná nedeľa. A mne to stále nedochádza.
Barcolana je v Terste najväčší sviatok. Je to víkend v znamení lodičiek a plachetníc, ktorý v nedeľu vyvrcholí ich pretekami. Takže ten víkend sa začal už vo štvrtok...
Včera si po práci kráčam pomaly domov, svieti slniečko. Prechádzam cez prechod, na červenej čaká autobus. Keď spoza autobusa vystrelil skúter a skoro ma zrazil. Skoro, to je asi jedinký centimeter, čo nás delil od stretu. Ja v šoku, chalan na zemi, vystrašený. A odrazu to počujem, hlas mi je nejako známy, kurník, veď je to môj! „Makekacofai?“ Pekne, šťavnato... a po taliansky! V tom šoku som z mozgovej zásoby vytiahla práve taliansku nadávku... Začala som sa na tom smiať a nechala toho Fittipaldiho nechápavo zazerať ako sa ťapa rehoce na tom, že mu vynadala...ale po taliansky!:)
Terst má super pozíciu, dve hodiny vlakom Benátky, dve hodiny autom Dolomity, ďalšie dve Pula, Rijeka. Istria je za rohom a do Ľubľany po ďiaľnici takú hodinku. Ak nie je zápcha...
Popis hry. Cieľom je predbehnúť každého človeka, čo kráča po chodníku rovnakým smerom ako hráč, iba krokom, utekať je zakázané. Čaro, nikto netuší, že sa hráte :). Bonus, keď sa niekto pridá...
Už vo štvrtok som v Terste spozorovala zvýšenú koncentráciu policajtov v meste. Po karabinieroch ani stopy, iba polizia municipale (mestskí policajti). V Taliansku nemajú dobrú povesť. Ľudia ich považujú za hlupákov, negramotných, podplatiteľných, lenivých... (podobnosť s policajtami v jednej krajinke je čiste náhodná...a možno aj nie). A práve oni dostali od talianskej vlády veľkú právomoc...
Kurník šopa, keď ja neviem čo k tým mojím obrázkom už písať. V jeden deň som vstala, všelijaké somariny okolo hygieny a výživy porobila, asi som sa aj obliekla a nakreslila som obrázok. Pomedzi to som asi aj v škole bola, alebo aj nie. Lebo to možno nedeľa bola. A čo ešte... asi som mala zajačie úmysly...
Sedím si s mamkou vonku v jednej krčmičke a popíjame vínko. Zajedáme ho olivami a arašidami a spriadame plány na zajtra. Ani si nevšimneme, že došli muzikanti, cigáni. Tato husle, syn varhany a dcéra violončelo.
Zemiaky, bandurky, banduročky... Veľká robota s nimi, na jar nasadiť, potom okopať, zasypávať, v lete zberať a pučiť mandelinky a na jeseň vyberať...
Dnes som si dala na zobudenie kávu. Caffe Latte v našej kaviarničke, na stojáka. Najlepšia káva na svete. Neviem ako sa budem prebúdzať v také šedé dni, keď sa vrátim. Už len 6 týždňov a zopár dní. Babka mi povedala, že to rátam, ako keby som bola na vojne.
Len tak náhodou som si v piatok prečítala/prelistovala terstské noviny, rubriku kultúra. A tam veľkými písmenami: Nidi d´Arac, trance folklór dnes večer v Starom prístave! Vstup dobrovoľný. Koncert pod holým nebom, na opustenom mieste pri mori, stále v lete a v piatok večer. Ešte písali, že kapelka spája vo svojej hudbe tradičný taliansky folklór s drumm bass, trip hop a break-beat. Hrajú na husle, flautu, gitaru, bubny a to všetko prešpikované hrou svetla a video sekvenciami. A tak som sa štýlovo rozlúčila s letom, ešte v sandálkach (ach jaj).
Začalo to ráno o 8, budíkom. Ťapla som po ňom s tým, že eeešte desať minúúút, keď sa moja spolubývajúca (Chorvátsko, Novograd) rozkašľala a začala mňaukať, že je chorá, že ju bolí hrdlo a určite má horúčku...
„Nechceš v sobotu štýlovo spáchať samovraždu?“ Takáto pozvánka ma čakala v pošte jeden piatok poobede. Vtedy nebývam ale vôbec depresívne naladená, skôr naopak. Vtedy skôr bývam tak prechádzkovo naladená...
Vo vlaku mám stále vystrčenú hlavu z okna, zažmúriť oči a nechať sa ofukovať... a potom otvoriť oči a uvidieť niečo pekné. Najmä podvečer, keď sú farby také nejednoznačné, vpíjajú sa do seba a chytro miznú v rýchlosti a tme. Trasa Trnava-Bratislava, Malé Karpaty... večer.
Keď som prišla takáto maličká do Terstu, cítila som sa ako na opustenom ostrove. Ako Robinson. Sama. Iba neznámi ľudia, stratená vo veľkom meste. A potom sa pomaličky a nebadane z milého opusteného Robinsona stal Kryštof. A začal objavovať...