Včera som sa hrala, studeno pršalo, chcela som si urýchliť cestu domov. Tá cesta začína cik-cakovito dole kopcom, potom krátka rovinka, znova kopec, malý ale strmý, mierny pokles a zase strmo nadol až k dverám.
Rinula som si to dole kopcom (ten prvý), zdolala som všetkých ničnetušiacich súperov a na rovinke po pravoluhlej zákrute sa ku mne niekto pridal. Registrovala som ho ľavým kútikom oka, jeho snahu obehnúť ma, ale keď bol už-už zarovno so mnou, tak som pridala na rýchlosti. Nevzdal to ani po treťom pokuse a to som už trielila neskutočnou rýchlosťou. Reku hore kopcom nevydrží... vydržal. A zmenil taktiku. Vyrazil z pravej strany. Musím sa priznať k hendikepu, moje pravé oko je mierne slepé, tak som sa skoro nechala poraziť. Zachránila ma červená, zastavili sme na rovnakej pozícii, oči na semafore, nohy pripravené... (dychčala som ako po maratóne)...
Objavila sa fuga v rade áut, v momente bola využitá, našťastie iba mnou za sklamaného výkriku môjho súpera...(znelo to ako noooo....a nejaká tá nadávka)... otočila som sa, reku vyhrala som, tak si poriadne okukám súpera. Malé ucho to bolo! Ale keď som sa obrátila, začal sa smiať a ukázal mi, že som jednička. Jasné že som, trénujem od základnej, už pomaly 20 rokov!