Bolo to niekedy na základke, cez prázdniny u babky. Na našej ulici bývala babkina známa, krajčírka. A mala vnuka, Eda. Edo o zopár rokov starší, chudý a sám. Ja chudá, mierne znudená, nový bicykel. Naše babky nás dali dokopy, tak sme si fičali po chodníkoch na bicykloch (spomienka: jazva na ľavom obočí, nevšimla som si otvorený kanál...), zbierali sme známky a kradli susedom hrozno. Po prázdninách sa však za Edom akokeby zatvorila zem.
Našla som ho na chate, pod čudnou prezývkou, s dobrou fotkou. Takou náhodou. Aké bolo prekvapenie, keď z neznámeho prezývkara sa stal môj starý kamoš! Hneď som zreferovala babke, koho som našla, tá aj s celou rodinou poslala pozdravy (chudák Edo musel písať romány, kde bol, čo robil, ako sa má, kedy dôjde a ako bicykel... dedko ho opravoval)...
A raz sme sa stretli, doniesla som so sebou starý album so známkami, do ktorého nič nové od tých prázdnin nepribudlo. Milý Edo už nebol to vysoké uchaté čudo, už som ho prerástla (aj uši mám väčšie...), vyzeral ako knihomoľ najväčší na svete. Bol sám, nemal nikoho, kto by ho mal rád, koho by mal rád. Podal si všade-tade inzeráty, čakal, dúfal. Potom sme si zase len písali, raz mi nadšene povedal (napísal?...), že už ju našiel, zlaté jemné žieňa, sestrička na pediatrii, aj sa o neho pekne stará. Tak na piaty pokus ten inzerát vyšiel! Bola som rada.
Na našom druhom stretnutí o nej hovoril samé krásne veci, zamilovaný ako pubertiak. Chcela som ju vidieť, aspoň fotku, nech mám predstavu o tej panne zázračnici. Neukázal, vraj tá čo ju má v dokladoch, je nepekná. Povedal, že sa zasnúbil. Nejako prirýchlo, ale super, musí to byť veľká láska (...posteľ praská ;). ZadÍžil sa, lebo chcela pekne drahé prstienky. A už rozpráva o dieťatku...a svadbe. Bývať by mohli u nej a jej mamičky. Jej mamička mu na prvej návšteve vynadala, že kávu jej teda nosiť nemusel, ona ešte na takú má. A že nech si nemyslí, že s tým platom doktoranda niečo dosiahol, nech si pekne hľadá normálnu robotu. Eda táto mamička neodradila. Ani snúbenicine incidenty. Žaloval sa mi, že vyfackala na chodníku nejakú slečnu, čo sa ne neho usmiala. A susede, čo jemu a jej napiekla koláče, vynadala, že nech si pečie pre vlastného muža a jej vraj nechá na pokoji. Edko, Edko!
A potom mi len raz zavolal, že sa žení, asi 2 mesiace po prvom rande. Ale že dieťatko ešte nie, počkajú si. Reku, o týždeň mi zavoláš, že si čakajúci ocko... urazil sa. Keď som mu zavolala po svadbe, že mám pre neho darček, iba rýchlo zašepkal, nech ho odnesiem jeho mame. Ani sa nepýtal, čo to je. Na pokec už nechodil, telefón nedvíhal. Raz mi však napísal mail, kde ma poprosil, aby som mu ten darček radšej nenosila, aby mi ho jeho milá žienka raz neotrepala o hlavu.
A tak mi ten obrázok visí v mojej izbe.
A tak som raz zase stratila kamoša... ktovie dokedy... dúfam, že nie navždy...
